Zlatý retríver
Stredne veľký pes Zlatý retríver je ideálny k deťom a je ideálnym rodinným psom. Je veľmi orientovaný na človeka a je vrtký, potrebuje veľa pohybu. Starostlivosť o jeho srsť nie je náročná.
© Melve / stock.adobe.com
Stredne veľký samojed s nádhernou bielou srsťou a usmievavým výrazom je jedným z najpopulárnejších plemien na svete. Tieto psy slúžili samojedským národom na Sibíri ako lovecké psy, saňové psy, pastierske psy, strážne psy a „ohrievači postele“, a preto tieto temperamentné a priateľské psy potrebujú blízkosť svojich ľudí až dodnes.
Pre kočovný národ Nencov (Samojedov) boli tieto pekné psy typu špic oveľa viac ako len pracovné psy – boli to plnohodnotní členovia rodiny, ktorí spali spolu so svojimi ľuďmi v stane a počas chladných sibírskych nocí vydávali príjemné teplo v posteliach svojich majiteľov. Ich orientácia na ľudí, spoločenské správanie a prítulná povaha sú dodnes svedectvom tejto minulosti. Samojedy zbožňujú spoločnosť a vždy vyhľadávajú blízkosť svojej rodiny; ak sú chované v koterci, ubíja to ich citlivú dušu.
Živý temperament a výrazná túžba po pohybe a aktivite robia zo samojedov ideálnych spoločníkov pre športovo založených a aktívnych jedincov, ktorí chcú so svojím psom niečo zažiť. Vďaka svojej veselej a jemnej povahe sú tiež dobrými kamarátmi na hranie pre deti, ktoré výslovne zbožňujú. Plachosť či agresivita sú priateľskému samojedovi úplne cudzie. Preto sa dnes ako strážny pes používa len výnimočne – keď niekto vstúpi na jeho teritórium, síce stále šteká, no zvyčajne to robí len preto, aby cudzinca zvedavo privítal vrtiacim chvostom.
Napriek tomu má samojed aj veľmi hrdú a sebavedomú stránku. Nemôžete od neho vyžadovať slepú poslušnosť a podriadenosť. Napriek úzkej väzbe na rodinu si tento inteligentný pes niekedy rád ide svojou vlastnou cestou, najmä ak nechápe zmysel cvičenia. To niekedy vedie k tomu, že si niektorí ľudia myslia, že je tvrdohlavý a neústupný a že je ťažké ho vycvičiť. Ale s troškou jemnocitu, láskyplnej dôslednosti a pozitívnych motivačných stimulov je samojed ochotný nasledovať svojho pána. Dokonca aj jeho mierny lovecký inštinkt, ktorý sa v rozpore s požiadavkami štandardu plemena ešte z času na čas prejavuje vo voľnej prírode, sa dá správnym výcvikom dobre kontrolovať.
Človek okamžite tomuto čistokrvnému psovi uverí jeho priateľskú a otvorenú povahu, pretože ladí s jeho typickým „úsmevom“, ktorý je vytvorený zošikmenými očnými jamkami a kútikmi pier mierne smerujúcimi nahor. Ďalším charakteristickým znakom, vďaka ktorému je tento saňový pes tak obľúbený u mnohých ľudí, je jeho bohatá biela srsť. Na krku a pleciach vytvára jeho srsť niečo ako hrivu (najmä u samcov) a na zadnej strane stehien tzv. nohavice. Vysoko nasadený chvost, ktorý v pokojnom stave siaha až po členkové kĺby, ale je zvyčajne nesený nad chrbtom alebo ohnutý do strany, je tiež huňato zarastený.
Na hlave a na prednej strane nôh je srsť pomerne krátka a hladká. Za malými vzpriamenými trojuholníkovými ušami odstávajú krátke chlpy. V porovnaní s inými saňovými psami, ako je napríklad husky, je však srsť samojeda pomerne dlhá. V kombinácii s krátkou, mäkkou podsadou poskytovala dlhšia, drsná a hladká krycia srsť dokonalú ochranu v chladnom polárnom podnebí jeho domoviny. Rozumie sa potom samo sebou, že vďaka tomuto bohatému a hustému „kožuchu“ je samojed najradšej na čerstvom vzduchu. Napriek tomu sa dokáže prekvapivo dobre prispôsobiť klimatickým zmenám. Dokonca aj v Zimbabwe je malá chovateľská stanica samojedov, ktorej psy dobre znášajú africké podnebie. Napriek tomu by ste mali v lete zabezpečiť dostatok tienistých miest a vyhnúť sa príliš vysokým teplotám.
Hoci pôvodné samojedy mali aj hnedú alebo čiernu srsť, dnešný štandard plemena stanovuje len čisto bielu srsť, ktorá môže byť nanajvýš bielo-béžová (s niekoľkými biskvitovými odznakmi) alebo krémová. S výškou v kohútiku 57 cm u samcov a 53 cm u samíc patria tieto biele psy k stredne veľkým plemenám. V závislosti od výšky tela by sa hmotnosť mala pohybovať medzi 20 a 30 kg.
Ako už bolo spomenuté, samojedy boli pôvodne chované kmeňom Nencov (Samojedov), podľa ktorého aj boli pomenované. Títo kočovníci si ich odnepamäti cenili ako všestranné a mimoriadne cenné pracovné psy v drsnom podnebí Sibíri. Strážili stáda sobov, statočne ich bránili pred vlkmi a medveďmi, pomáhali pri love a ťahali sane. V noci sa ich ľudia túlili k ich teplému kožuchu a užívali si ich príjemné teplo počas chladných nocí.
Tieto severské psy sa prvýkrát dostali do povedomia Európanov vďaka britskému zoológovi Ernestovi Kilburnovi Scottovi, ktorý v roku 1889 priviezol prvé exempláre do Anglicka po trojmesačnom pobyte u samojedských kmeňov. Aj nórsky bádateľ Fridtjof Nansen vo svojich správach o neúspešnej expedícii na severný pól v roku 1894 v pozitívnom svetle spomína tieto vytrvalé a nenáročné saňové psy. Vďaka tomu potom európski a americkí vedci opakovane využívali tieto psy ako spoločníkov na expedíciách do Arktídy a Antarktídy. V roku 1911 sa samojedy stali prvými úžitkovými zvieratami, ktoré s Roaldom Amundsenom dosiahli južný pól.
Prvý štandard plemena bol stanovený v Anglicku v roku 1909. Približne v tom istom čase sa dostali prvé exempláre do Ameriky. V roku 1913 bol samojed oficiálne uznaný ako psie plemeno. V USA bol začiatkom 20. rokov 20. storočia založený prvý chovateľský klub, Samoyed Club of America. Tieto psy sa však začali intenzívne chovať a stali sa obľúbenými až v povojnových rokoch, od 50. rokov 20. storočia. Okrem chovných staníc v Spojených štátoch a Anglicku dnes nájdete chovateľov aj v Nemecku, Holandsku, Nórsku, Švédsku, Dánsku, Fínsku, Írsku, Taliansku, Španielsku, a dokonca aj v Austrálii a na Novom Zélande. Tieto severské špice sa chovajú predovšetkým ako domáce a rodinné psy, ale aj ako výstavné psy. Dnes sa však už čoraz menej využívajú ako saňové psy na pretekoch psích záprahov, kde ich nahradili rýchlejší a silnejší huskyovia alebo malamuty.
Každý, kto si chce obstarať samojeda ako rodinného psa, by si však mal uvedomiť, že toto plemeno má stále výraznú túžbu po pohybe a aktivite. Ako pôvodne pracovné psy potrebujú veľa pohybu vonku a zmysluplné úlohy, ktoré sú pre nich výzvou nielen po fyzickej, ale aj duševnej stránke.
Potrebujú úzku väzbu na rodinu a veľa kontaktu s inými psami a ľuďmi. Tieto požiadavky by mal zohľadniť už chovateľ. Chovateľ, ktorý chová svojich psov v holých, špinavých kotercoch a namiesto výchovy, socializácie a aktivít sa stará predovšetkým o svoj vlastný zisk, určite nie je tou správnou osobou, na ktorú by ste sa mali obrátiť, ak si chcete kúpiť zdravé a dobre socializované šteňa.
Šteniatko sa nekupuje ako pár topánok, ktoré môžete jednoducho darovať alebo vymeniť. Preto by ste si mali dobre vybrať chovateľa, od ktorého si chcete samojeda kúpiť. Ako však spoznáte dobrú chovateľskú stanicu? Je niekoľko bodov, ktoré vypovedajú o serióznosti chovateľa:
Samozrejme, nemusí ísť nevyhnutne o čistokrvného psa, ale zo zdravotného hľadiska má čistokrvné šteňa z renomovaného chovu svoje výhody. Vďaka prísnemu schvaľovaniu chovu a komplexným zdravotným kontrolám je možné kontrolovať a zastaviť šírenie chorôb typických pre plemeno. Aj napriek tomu sa u samojedov občas vyskytujú nasledujúce dedičné choroby špecifické pre toto plemeno:
Vyvážená strava zohráva kľúčovú úlohu pri udržiavaní zdravia vášho psa. Aby bol samojed stále aktívny a mal nádherne lesklú srsť, potrebuje dostatočný prísun živín, minerálov, stopových prvkov a vitamínov. Váš veterinárny lekár, alebo dokonca aj Váš chovateľ Vám v tomto smere poskytne cenné rady a informuje Vás o konkrétnych potrebách Vášho psa. Samojed by mal v zásade dostávať veľa (čerstvého) mäsa alebo rýb a k tomu zeleninu. Obilniny vlastne vôbec nie sú súčasťou stravy mäsožravcov a mali by sa podávať len v malom množstve. Najmä pri nákupe hotových krmív by ste si preto mali pozorne prečítať zloženie.
Okrem zdravej stravy má na kvalitu srsti samojeda vplyv aj správna starostlivosť. V tomto prípade platí, že menej je viac. Šampóny a mydlo ničia mimoriadne dôležitý lanolín, ktorý produkuje psia pokožka, a mali by sa používať len v prípade núdze, keď je srsť veľmi znečistená. Spravidla stačí psa kefovať raz alebo dvakrát týždenne, pretože srsť sa prevažne čistí sama. Až počas výmeny srsti je nutné kefovať srsť každý deň. Počas tohto obdobia vypadávajú samojedom chumáče srsti, ktoré sa musia buď vykefovať, alebo neskôr povysávať z kobercov a gauča.
Na to, aby bol samojed šťastný, je samozrejme potrebné viac ako len dobré jedlo a starostlivosť. Ako severský pracovný pes miluje pobyt vonku, či už prší, je búrka alebo sneží. Okrem dlhých spoločných prechádzok sa tak určite odporúča mať aj vlastnú záhradu, kde sa samojed môže z času na čas vyblázniť. Samojeda samozrejme možno chovať aj v menšom byte, kde je len málo zelenej plochy, v takom prípade si to však od majiteľa vyžaduje veľa odhodlania a ochoty vysporiadať sa s poveternostnými podmienkami. Pretože čím menšia je plocha bytu, tým dlhší by mal byť spoločne strávený čas vonku na čerstvom vzduchu.
Okrem toho sa tento sibírsky milovník prírody dá vycvičiť ako záchranársky pes alebo na psie športy, ako napríklad agility alebo športy pre ťažných psov. Okrem každodenného pohybu a aktivít by ste si však mali naplánovať aj spoločný čas na oddych, pretože spoločenský a prítulný samojed potrebuje nielen akčnosť, ale aj pozornosť svojho majiteľa. Po fyzických a duševných aktivitách bude samojed doma vyrovnaný, pokojný a vľúdny a bude si naplno užívať „gaučovanie“ so svojimi ľuďmi. To z neho však ani zďaleka nerobí psa pre neskúsených „peciválov“.
Stredne veľký pes Zlatý retríver je ideálny k deťom a je ideálnym rodinným psom. Je veľmi orientovaný na človeka a je vrtký, potrebuje veľa pohybu. Starostlivosť o jeho srsť nie je náročná.
Ľahký, na ľudi orientovaný a odolný: stredne veľký labradorský retríver je mimoriadne obľúbený rodinný pes, ale musí byť fyzicky aj psychicky zamestnaný, pretože v minulosti slúžil ako pracovné plemeno.
Títo malí huncúti Vás nezaujmú svojou výškou, ale skôr priateľskou povahou, sebadôverou a energiou. Nie je teda divu, že si pomeranian získava srdcia mnohých milovníkov psov.