Anglický kokeršpaniel

Výcvik: Dôslednosť je nevyhnutná 

Tento vášnivý poľovník potrebuje dôslednú výchovu bez prísnosti. Stanovte si jasné rodinné pravidlá pre výchovu psa ešte predtým, než si nového člena rodiny poriadite, a dodržiavajte ich. Inak anglický kokeršpaniel každú malú „výnimku“ pochopí ako nové pravidlo, aby si presadil svoju tvrdohlavosť. Ak to vezmete do úvahy, bude výchova aj pre začiatočníkov dobre zvládnuteľná.  

Charakteristická pažravosť anglického kokeršpaniela robí odmeňovanie pri výchove celkom jednoduchým, ale buďte opatrní: pokiaľ ide o výživu, nemali by ste svojmu psovi dovoliť, aby si Vás omotal „okolo labky“. Anglický kokeršpaniel Vás vie natoľko hypnotizovať, aby dosiahol svoj cieľ. Nepodľahnite však jeho psím očiam, a zostaňte pri pevne stanovených časoch kŕmenia a kŕmnych dávkach.  

Ako odmena sa hodia aj malé aportovacie hry. Dbajte na to, aby ste stopovaciu vášeň Vášho kokeršpaniela už v jeho šteniatkovskom veku dostali pod kontrolu, aby ste ho potom ako dospelého psa mohli nechať chodiť bez vodítka. 

Chov a starostlivosť: Chlpatá záležitosť

Na prvý pohľad sa to nemusí zdať, ale starostlivosť o srsť anglického kokeršpaniela si vyžaduje pomerne veľa času. Hodvábna srsť by sa mala dôkladne kefovať minimálne každý druhý deň, najlepšie však každý deň. Napríklad srsť pod „podpazuším“ a pod ušami je náchylná na plstnatenie.

Najlepšie je už šteniatko privykať na bežný rituál starostlivosti o srsť pomocou mäkkej kefy, a zvykať ho aj na kefovanie „citlivých“ oblastí, napríklad bruška – tak sa naučí si túto povinnú starostlivosť o srsť užívať.

Viac o správnom kefovaní a upravovaní srsti psa sa dozviete v článku Starostlivosť o srsť psa.

Po výletoch skontrolujte, či Váš miláčik na srsti nemá prichytené drobné kúsky dreva, bodliaky alebo dokonca hmyz. Papuľu by ste mali čistiť vlhkou handričkou raz denne – privyknite na to svoje šteniatko odmalička, aby ste zabránili infekcii na papuli. 

Láska k vode môže ešte dodatočne starostlivosť o srsť sťažiť, pretože mnohých zastupiteľov tohto plemena magicky priťahujú kaluže bahna natoľko, že po prechádzke ich musíte osprchovať. 

Anglický kokeršpaniel by sa mal trimovať každé dva mesiace. Trimovanie znamená skracovanie chlpov na chrbte, papuli, pod ušami a pod bruchom. S trochou trpezlivosti a správnymi nástrojmi (efilačné nožnice, kefa, hrebeň, nožnice, trimovací nôž) môžete trimovanie Vášho kokeršpaniela vykonať sami – musíte však byť starostlivo poučení.  

Pravidelne tiež strihajte prebytočné chlpy na vankúšikoch labiek, aby ste zabránili ich znečisteniu a infekcii.  

Dlhé uši sú, vďaka teplu a vhlkosti v nich, náchylné na plesne a podráždenie pokožky, a tým aj výskyt zápalov. Uši by ste mali psovi prezrieť každý deň.  

Na starostlivosť o zuby sú vhodné špeciálne snacky alebo hračky pre psov.

Šport a aktivity:Ako anglického kokeršpaniela zamestnať 

Akokoľvek malo a veselo anglický kokeršpaniel vyzerá, jeho srdce poľovníckeho psa si vyžaduje dostatok pohybu a aktivít – minimálne jednu až dve hodiny denne.  

Okrem bežných prechádzok by ste mali zamestnať aj jeho peknú hlavičku, napríklad hľadacími a aportovacími hrami. Niektoré kokeršpaniele sa tiež radi ponoria do studenej vody. Ľudia, ktorí radi chodia behávať, nájdú v tomto energickom psovi tiež dobrého spoločníka na beh, za predpokladu, že psa krok za krokom trénujú.  

Anglický kokeršpaniel má veľmi rád hľadacie hry, a preto je vhodný na mantrailing (hľadanie osôb) alebo ako stopovací pes. Ocení nielen pohyb a aktivitu, ale miluje aj maznanie sa so svojimi majiteľmi. Dobre zamestnaný anglický kokeršpaniel je vždy verným spoločníkom, ktorý svojou dobrou náladou nakazí aj svoje okolie. 

Chcete, aby vaše prechádzky boli ešte zábavnejšie? Prečítajte si náš článok 8 tipov pre lepšie prechádzky so psom! 

Zdravie: Dedičné choroby typické pre plemeno

Toto plemeno má dedičnú dispozíciu pre vrodený vestibulárny syndróm, ochorenie vnútorného ucha s poruchami rovnováhy, a niekedy s jednostrannou alebo obojstrannou hluchotou.  

Ďalej bol zaznamenaný zvýšený výskyt očných problémov (sivého zákalu) v pomere k iným rasám.  

Za zmienku stojí tiež pravdepodobne dedičný „záchvat agresivity“, v ktorom postihnuté psy majú záchvaty agresivity porovnateľné s epileptickými záchvatmi, po ktorých nasleduje vyčerpanie. Tieto fázy nie sú nijako porovnateľné s „divokými piatimi minútami“ hravého šteniatka alebo nevychovaných psov, a súrne si vyžadujú posúdenie veterinárom. Teórie, podľa ktorých sa agresivita vyskytuje častejšie u jednofarebných psov, než u takých, ktoré majú aj biele sfarenie, sa medzičasom ukázali ako zastarané. Avšak, vďaka zodpovednému chovu sa už agresivitu psov podarilo výrazne znížiť.  

U týchto psov s dlhými ušami sa tiež často vyskytujú ochorenia obličiek. 

Napriek týmto náchylnostiam sú väčšina anglických kokeršpanielov robustné psy, pretože dedičné dispozície samozrejme ovplyvňujú iba malé množstvo psov.  

Napriek tomu platí, že pri výbere psa je treba byť obozretný! Pred zakúpením šteniatka anglického kokeršpaniela sa informujte o zdraví rodičovských zvierat a ich predkov. V dnešnej dobe sa dá pomocou genetických testov mnoho chorôb takmer vylúčiť, čím sa minimalizuje riziko geneticky podmienených ochorení. A samozrejme, veľa máte vo svojich rukách: pri malej dávke pohybu spolu s veľkým množstvom krmiva má, anglický kokeršpaniel milujúci pochúťky, sklon k nadváhe.

Koľko rokov sa dožíva anglický kokeršpaniel?

Napriek týmto sklonom je väčšina anglických kokeršpanielov statným štvornohým priateľom. Dedičné predispozície totiž vždy postihujú len malú časť plemena. Zdravý kokeršpaniel sa môže dožiť približne 15 rokov, ak je chovaný druhovo vhodným spôsobom a je kŕmený vyváženou stravou.

História : Potomok rodiny rôznofarebných španielov 

Presný pôvod anglických kokeršpanielov nie je známy – legenda hovorí, že psy prišli do Veľkej Británie zo Španielska s rímskymi vojakmi Juliusa Caesara pred viac ako 2 000 rokmi a že ich meno je odvodené z latinského názvu „španielsky pes“. Isté je, že predkovia dnešných plemien španielov sa tešili veľkej obľube už pred stovkami rokov. Napríklad britský spisovateľ Geoffrey Chaucer spomenul „španielske psy“ už v 14. storočí a asi o 200 rokov neskôr William Shakespeare zvečnil španiela vo svojich dielach. V roku 1570 prírodovedec John Caius klasifikoval vtedajšie britské plemená psov, vrátane španielov, ktorých rozdelil na vodných a pozemných španielov.

Medzi pozemných španielov patria špringeršpaniele, ktorých hlavnou úlohou pri love bolo vyplašiť králiky alebo vtáky, a po zastrelení ich priniesť. Z týchto špringeršpanielov sa vyvinulo niekoľko plemien, vrátane anglického kokeršpaniela. V roku 1892 anglický Kennel Club uznal toto plemeno ako nezávislé plemeno, a v Európe sa rýchlo rozvinuli špeciálne chovateľské kluby španielov venujúce sa čistokrvnému chovu plemena. Rovnako ako u niektorých iných pôvodne pracovných plemien psov, chov založený hlavne na optických kritériách, mal tendenciu viesť k prehnaným vlastnostiam aj u anglického kokeršpaniela, napríklad k príliš dlhým ušiam.